Dnes to nie je o panvovom dne, ale o odpustení…

Možno niektorí z nás sa ocitli v podobnej situácii, a nasledujúci text nám môže priniesť hlbšie pochopenie…

NEODPUSTÍM

Neodpustím, povedala, budem si to pamätať.
Odpusť, prosil ju Anjel. Odpusť a bude ti ľahšie.
Ani za nič, stisla zaťato pery. To sa nedá odpustiť. Nikdy.
Chceš sa snáď mstiť? Spýtal sa Anjel vyľakane.
Mstiť sa nemienim. Nad to sa povznesiem.
Túžiš po nejakom krutom treste…?
Neviem, aký trest by bol dostatočný.
Všetci musia platiť za svoje rozhodnutia. Skôr alebo neskôr, ale zaplatiť musia
všetci… – povedal potichu Anjel. – To je nezvratné.
Ja viem.
No tak odpusť! Zbav sa tej záťaže. Veď teraz už sú tí, čo ti ublížili, ďaleko.
To nemôžem. Ani nechcem. Pre nich žiadne odpustenie nie je.
Dobre, je to tvoja vec. Povzdychol si Anjel. Kde chceš uchovávať tú krivdu?
Tu a tu. Dotkla sa hlavy a srdca.
Len buď prosím ťa opatrná. Žiadal ju Anjel. Jed krivdy je veľmi nebezpečný. Môže
ako kameň ťahať ku dnu a dokáže ako zúrivý plameň spáliť všetko živé.
Ten Kameň je Pamäť a tá zúrivosť je Ušľachtilá zúrivosť. Prerušila ho. Tie sú na
mojej strane.
A tak sa krivda usídlila tam, kde povedala. V hlave i srdci.

Bola mladá a zdravá, zariaďovala sa v živote, žilami jej prúdila horúca krv a pľúca naplno
vdychovali vzduch slobody. Potom sa vydala, mala deti, priateľov. Niekedy sa na nich
samozrejme hnevala, ale zase odpúšťala. Inokedy sa nahnevala a pohádala a potom zase oni
odpúšťali jej. V živote ju stretlo všeličo. Na svoju krivdu sa snažila nespomínať. Ubehlo
mnoho rokov, než znova počula to nenávidené slovo: „odpustiť“.

Podviedol ma muž. S deťmi sa ustavične hádam. Peniaze ma nejako nemajú rady. Čo
mám urobiť? Spýtala sa staršieho psychológa. Pozorne ju počúval, mnohé si
upresňoval. Bohvie prečo ju stále žiadal, aby mu rozprávala o svojom detstve. To ju
hnevalo, prevádzala reč do súčasnosti, ale on ju znova vracal k jej detským rokom.
Zdalo sa jej, že nakukuje do tajných zákutí jej pamäte, že sa snaží uvidieť a vytiahnuť
na svetlo tú dávnu krivdu. Ale to ona nechcela, kládla mu odpor. Lenže ten hĺbavý
doktor na to aj tak prišiel.

Musíte sa očistiť, zhrnul to nakoniec. Vaše krivdy sa rozrástli. Pridali sa k nim ďalšie,
neskoršie, prilepili sa ako polypy na koralový útes. Ten útes blokuje prúd vašej
životnej energie. Preto máte v osobnom živote problémy, preto vám nevychádzajú
peniaze. Útes má ostré okraje, tie zraňujú vašu jemnú dušu. Vnútri útesu sa usadili a
všelijako preplietli rôzne emócie, tie vám otravujú krv samým balastom a tým k sebe
priťahujú ďalšie, podobné.

No, áno, niečo také ja cítim. Prikývla žena. Občas som nervózna, inokedy zase prepadnem
depresii, potom by som najradšej všetkých pozabíjala… Dobre, mám sa očistiť. Ale ako?

Odpustite tej prvej, tej najhlavnejšej krivde. Poradil jej psychológ. Zmizne základňa a
útes sa rozpadne, rozplynie.

Ani za nič! Vzplanula žena. To je spravodlivý hnev, veď to všetko sa mi stalo! Mám
právo cítiť sa ukrivdená!

Chcete mať právo, alebo šťastie? – spýtal sa jej psychológ. Ale žena mu neodpovedala.
Jednoducho vstala a odišla. Svoj koralový útes si odnášala so sebou.

Ubehlo niekoľko ďalších rokov. Žena znova sedela v ordinácii, tentoraz už u lekára. Ten
prezeral snímky, listoval vo výsledkoch laboratória, mračil sa a hrýzol sa do pery.

Čo je so mnou, pán doktor? – nevydržala žena.

Máte príbuzných? – spýtal sa lekár.

Rodičia zomreli, s manželom sa rozvádzam, mám deti a vnukov. Ale prečo sa pýtate na
príbuzných?

No, viete, je tam nádor. Tu. Ukázal jej lekár snímku lebky. Podľa laboratória to vyzerá tak, že
je malígny. Vysvetľuje to tie časté bolesti hlavy, nespavosť, že sa rýchlo unavíte. Najhoršie je,
že ako sa zdá, je to novotvar s tendenciou k rýchlemu rastu. Zväčšuje sa, čo je zlé.

Tak to musím ísť na operáciu? – pýtala sa a krv jej tuhla v žilách predstavou, čo hrozného ju
čaká.

To nie. A lekár sa zachmúril ešte viac. Tu mám vaše kardiogramy za posledný rok. Máte
veľmi slabé srdce, bohužiaľ. Je tam nejako divne stiesnené, nedokáže pracovať na plný
výkon. Takže operáciu by nemuselo vydržať. Preto musíme najskôr liečiť srdce a až potom…

Nedopovedal a žena pochopila, že ono „potom“ nemusí vôbec nastať. Buď nevydrží srdce,
alebo ju zabije nádor.

Krvný obraz tiež nie je dobrý. Máte nízky hemoglobín, vysoké leukocyty… Predpíšem
vám lieky, – povedal. Ale sama na sebe tiež pracujte. Musíte organizmus dostať do nejakého
relatívneho poriadku a zároveň sa morálne pripravovať na operáciu.

Аle ako?

Kladné emócie, dobré vzťahy, kontakt s blízkymi ľuďmi. Trebárs sa zamilujte, prečo nie?
Prelistujte si album, zaspomínajte na šťastné detstvo.

Žena sa len krivo pozrela.

Skúste všetkým odpustiť, najmä rodičom, – pozrel na ňu pozorne lekár. Človeku sa tým urobí
ľahko na duši. Mal som v praxi prípady, keď práve odpustenie spôsobilo zázrak.
Nehovorte? – poznamenala ironicky žena.
Predstavte si, že áno. Medicína má veľa rôznych pomocných nástrojov. Kvalitná starostlivosť
napríklad. Alebo starostlivosť. A tiež odpustenie sa môže stať liekom, dokonca bezplatne a
bez receptu.

Odpustiť. Alebo zomrieť. Odpustiť, alebo zomrieť? Zomrieť, ale neodpustiť? Ak je voľba
otázkou života a smrti, treba sa len rozhodnúť, na ktorú stranu sa pozerať.

Bolievala ju hlava. Pri srdci cítila tlak. «Kde chceš uchovávať tú krivdu?». «Tu a tu». Teraz ju
to tam bolelo. Asi sa tam krivda veľmi rozrástla a chcela by ešte viac. Povedala si, že sa zbaví
svojej pani a sama ovládne celé telo. Hlúpa krivda nechápe, že to telo nevydrží, že zomrie.

Spomenula si na tých, ktorí jej tak ublížili. Na tých hlavne v detstve.
Otca a matku, ktorí buď pracovali alebo sa hádali. Nemali ju radi tak, ako by si bývala priala.
Nič jej nepomohlo, ani jednotky, ani čestné uznania, ani plnenie všetkých ich príkazov, ani
protesty, ani otvorená vzbura. Nakoniec sa rozišli a každý mal novú rodinu, kde pre ňu nebolo
miesto. V šestnástich ju zapísali na priemyslovku s internátom, strčili jej do ruky lístok, kufor
s oblečením a pár stoviek na prvé obdobie.

Odvtedy bola samostatným človekom. A vtedy sa tiež rozhodla: „Neodpustím!“ Nosila tú
krivdu v sebe po celý život, zaprisahala sa, že s ňou tiež umrie… a ako to tak vyzerá, to sa jej
splní.

Ale mala deti, boli tu vnúčatá, kolega v práci, ktorý sa jej neobratne snažil dvoriť… nechcelo
sa jej umrieť. A tiež – prečo by mala umierať tak skoro? „Musím odpustiť“ rozhodla sa.
„Aspoň to skúsim.“

– Rodičia, všetko vám odpúšťam, – povedala neisto. Slová zazneli úboho a nepresvedčivo.
Vzala teda ceruzku a napísala: Vážení rodičia! Milí rodičia! Už sa na vás nehnevám. Všetko
vám odpúšťam.
– V ústach mala horko, srdce sa jej zovrelo a hlava bolela ešte silnejšie. Ale napriek tomu
stisla ceruzku pevnejšie a vytrvala, znova a znova písala: « Odpúšťam vám. Odpúšťam vám.».
Žiadne uľahčenie nepocítila, len jej podráždenie sa zvýšilo.

– Tak nie, – pošepkal jej Anjel. – Rieka vždy tečie jedným smerom. Oni sú starší, ty si mladšia.
Oni tu boli skôr, ty až potom. Ty si ich neporodila, to oni ťa priviedli na svet. Oni ti dali
možnosť tu byť. Tak buď vďačná!
– Ja som vďačná, – povedala žena. A naozaj im chcem odpustiť.
– Deti nemajú právo súdiť svojich rodičov. Rodičom nemáš čo odpúšťať. To ty ich musíš
žiadať o odpustenie.
– Za čo? – spýtala sa. – Vari ja som im urobila niečo zlé?
– Sebe si urobila niečo zlé. Prečo si v sebe prechovávala tú krivdu? Z čoho ťa bolí hlava? Aký
kameň nosíš na prsiach? Čo ti otravuje krv? Prečo sa tvoj život nevalí ako rieka, ale všelijako
preteká úbohými jarkami? Chceš mať právo alebo zdravie?
– Vari to všetko je kvôli tomu, že som cítila rodičovskú krivdu? To mi tak ublížilo?

– Varoval som ťa, – pripomenul jej Anjel. – Anjeli vždy varujú: nehromaďte, nenoste v sebe,
neotravujte sami seba pocitom ublíženosti a krivdy. Kvasí a rastie vo vás, otravuje všetko živé
okolo seba. Varujeme. Ale keď sa človek rozhodne si svoju krivdu uchovať, nesmieme mu
brániť. Až keď sa rozhodne odpustiť, musíme mu pomôcť.

– A môžem ešte rozbiť ten koralový útes? Alebo už je neskoro?
– Nikdy nie je neskoro to skúsiť, – láskavo povedal Anjel.
– Ale veď oni už dávno umreli! Nemám koho prosiť o odpustenie, ako to mám urobiť?
– Len pros. Oni ťa počujú. A možno ani nie. Koniec koncov, nerobíš to pre nich, robíš to pre
seba.

– Milí rodičia, – začala. – Odpustite mi prosím vás, že som vo všetkom nebola tak akurát… A
vôbec, všetko mi odpustite.
Nejakú chvíľu hovorila, potom stíchla a započúvala sa. Žiadne zázraky nevnímala. Srdce
narieka, hlava bolí, nič zvláštne necítila, všetko bolo ako vždy.
– Sama sebe neverím, – priznala sa. – Toľko rokov… je to dávno.

– Skús to inak, – poradil jej Anjel. – Staň sa znova dieťaťom.
– Ako?
– Kľakni si a oslov ich, ako keď si bola malá: otecko, mamička.

Žena trochu zaváhala, potom si kľakla. Pritisla dlane k sebe, obrátila tvár nahor a povedala:
„Mamička. Otecko.“ A ešte raz: „Mamička, otecko.“ Oči sa jej rozšírili a začali sa zalievať
slzami. A znova: „Mamička, otecko… to som ja, vaša dcérka… odpustite mi… odpustite mi!“
Otriasala sa vzlykmi a slzy sa jej hrnuli po tvárach. A celý čas len opakovala: „Odpustite,
odpustite mi, nemala som právo vás súdiť. Mamička, otecko…“.
Bolo treba nemálo času, než prúd sĺz vyschol. Úplne vysilená sedela na podlahe a opierala sa
o gauč.

– Ako je ti? – spýtal sa Anjel.
– Neviem. Nič nechápem. Zdá sa mi, že som úplne prázdna.
– Opakuj to každý deň, štyridsať dní po sebe, – povedal jej Anjel. Ako liečebný proces. Ako
chemoterapiu. Alebo ak chceš, namiesto chemoterapie.
– Dobre. Áno. Budem to štyridsať dní opakovať.

V hrudi jej čosi pulzovalo a zalievalo ju horúcimi vlnami. Možno to boli úlomky toho útesu.
A prvýkrát po veľmi dlhej dobe ju z ničoho nič prestala bolieť hlava…

zdroj: internet, autor neznámy, voľne preložené